Nech táto otázka znie na prvé prečítanie akokoľvek šialene, dajme bokom emócie „za a proti Ukrajine, za a proti Rusku“ a poďme racionálne analyzovať informácie.
V roku 1994 bolo podpísané Budapeštianske memorandum, na základe ktorého traja členovia Bezpečnostnej rady OSN, USA, Veľká Británia a Rusko, poskytli plné a zásadné garancie národnej bezpečnosti a suverenity Ukrajine. Na podklade memoranda sa naopak Ukrajina (podobne ako Kazachstan) zaviazala zničiť svoje zásoby jadrových zbraní.
Podľa neskorších oficiálnych, zdôrazňujem oficiálnych protokolov, sa tak malo aj skutočne udiať.Tu sa však treba vrátiť o niekoľko rokov dozadu, konkrétne do roku 1979. V tomto roku bola medzi USA a ZSSR podpísaná zmluva o odzbrojovaní a predovšetkým o znižovaní jadrového arzenálu, známa ako SALT-2. Tá obsahovala aj stať,v ktorej sa píše o znižovaniu počtov balistických rakiet stredného doletu, schopných niesť jadrové hlavice. Za USA ju podpísal vtedajší prezident Carter, za ZSSR Brežnev. Jej napĺňanie malo byť postupné, pričom boli na jej realizáciu stanovené v dodatkových dokumentoch konkrétne časové horizonty.
Pri politbyre Ústredného výboru komunistickej strany ZSSR vznikol pracovný výbor, ktorý dostal 2 úlohy :1. Navonok napĺňať dohodu. 2. Súčasne jej napĺňanie zdržiavať všetkými dostupnými, ale navonok, z pohľadu USA, akceptovateľnými (technické problémy, problémy s prepravou a podobne) prostriedkami“. Toľko citát z archívnych materiálov ÚV KSSZ. Na základe odporúčania tohoto výboru, prijalo politbyro rozhodnutie č.17 258-1980-I , na základe ktorého „bude časť jadrového arzenálu v počte 80% zničená v zmysle dohody a zvyšok jadrových hlavíc, presunutých z Nemckej demokratickej republiky, budú umiestnené na území Ukrajiny a ponechané v latentnom, ale bojaschopnom stave, pričom smerom do zahraničia budú aj tieto deklarované ako zničené“.
Členom sovietskeho politbyra bolo zrejmé, že takýto postup budú rozviedky západných krajín a predovšetkým USA predpokladať a preto bolo potrebné nájsť riešenie, ktoré by zamedzilo vypátrať skryté rakety. KGB dostala za úlohu pripraviť dezinformačnú spravodajskú operáciu, ktorá by takéto podozrenie“aktivovala u nepriateľských rozviedok a oni samotné by ho na základe vlastných overených spravodajských informácií označili za negatívne“. Cez svojho agenta v radoch CIA Roberta Hansena, juhoslovanského agenta s krycím menom „Nebojša“ (dodnes nie je známa jeho identita, ale predpokladá sa, že išlo buď priamo o šéfa spravodajskej služby, alebo o šéfa vojenskej rozviedky SFRJ) a agenta „Kromwalla“, infiltrovaného v juhokórejskej rozviedke, spustili spravodajskú operáciu s krycím názvom Ihla. Cez spomenutých agentov vypustili do západného spravodajského prostredia dezinformáciu, podľa ktorej naozaj ZSSR nezničil 20% rakiet, ale umiestnil ich na východe od Moskvy, v tajnom vojenskom objekte. Spolupracovníci západných služieb, ale napríklad aj Činy, dostali od svojich riadiacich dôstojníkov za úlohu overiť túto správu, pričom ju všetci označili za negatívnu. Ako nepravdivú ju vyhodnotil dokonca aj najdôležitejší americký agent priamo z radov ruskej vojenskej spravodajskej služby GRU, Dmitrij Poljakov.A KGB slávila úspech!
V skutočnosti totiž boli zbrane uložené v prísne stráženom objekte jadrovej elektrárne Černobyľ. Vedenie KGB totiž rozhodlo, že v záujme dosiahnutia absolútnej utajenosti, musia byť jadrové hlavice uložené v objekte, kde je zvýšená radiácia, aby nebolo možné identifikovať, že trebárs vo vojenských priestoroch, kde doteraz nebola zaznamenaná žiadna radiácia, táto bola zrazu nameraná. Aj začínajúcemu spravodajcovi by bolo teda jasné, že sa tam ukrýva jadrový materiál. Z toho vyplýva pravdepodobne aj názov operácie Ihla, lebo jedna z poučiek skúsených dôstojníkov kontrašpionáže znie : Najťažšie je hľadať ihlu medzi ihlami.
A teraz už ideme do záveru. Po rozpade ZSSR a vyhlásení nezávislosti Ukrajiny v roku 1991, nastal v ozbrojených silách rovnaký chaos a zmätok, ako vo všetkých ostatných oblastiach politického života. Pri budapeštianskom memorande v roku 1994 sa Ukrajina zaviazala k denuklerizácii svojich vojsk, čo sa oficiálne aj udialo. Ale veľmi pravdepodobne s výnimkou zbraní, uložených v Černobyle, uzatvorenom po najväčšej jadrovej katastrofe na svete v roku 1986. Z prostého dôvodu. Keďže sa o nich „nevedelo“, proste sa na ne „zabudlo“.
Tak sa dá vysvetlovať aj stiahnutie sa Ruska z veľmi aktívnej pozície pri nepokojoch v Donecku a Donbase, do ktorých sa ruská armáda, rovnako ako na Kryme, zapojila v podstate už otvorene. Okrem sankcií západných krajín ho k tomu muselo donútiť aj niečo, čoho sa samotné Rusko obáva. Možno sú to práve zbrane v Černobyle….
Celá debata | RSS tejto debaty