Nedávno tu napísal bloger Peter Cvik svoju súsenosť s tým, ako ľahko sa dá prostredníctvom vymyslenej identitiy manipulovať čitateĺská blogerská pospolitosť. Zaregistroval si blog pod falošným menom a napísal dva úplne, ale úplne vymyslené príbehy. Zmanipuloval fakty, uvádzal presné čísla, patriace k úplne odlišným príbehom a čitatelia živo diskutovali! Miesto toho, ako neskôr sám napísal, aby ho hneď po prečítaní prvých viet poslali do…. Proste poslali tam, kde chrbát ukončíl svoju krivku.
Ja som urobil obdobný pokus a dúfam, že to nebude môj predchodca pokladať za plagiátorstvo. Viedol ma k tomu rozhovor s chlapíkom, ktorý má asi 5 akademických titulov a rozhodne sa ho nedá pokladať za nejakú dedinskú naivku. Pri rozhovore o utečencoch neochvejne obhajoval postoj slovenskej vlády, ktorým neochvejne a so slovenskou statočnosťou bráni príchodu islamu na Slovensko a výstavbe nedaj Boh nejakej mešity! Pritom mohamedáni na Slovensku boli od vekov a budú, aj keď skončí táto magorská utečenecká paranoja. Proste tomu tak bolo, je a bude.
Rád čítam diela takých blogerských „gigantov“, ako Roman Bednár, ktorý, hoci sám s veľkou pravdepodobnosťou v živote utečenca na vlastné oči nevidel a nehovoriac o tom, že o Sýrii, či iných arabských krajinách vie asi toľko, ako hluchý dirigent o vedení orchestra už dnes vie, že „salafisti regrutujú teroristov“! No neverte Bednárovi, ktorého najväčšie poznanie islamu končí pri zjedení tureckého medu?! Alebo taký anonym Politológ, ktorý tu vypisuje naozaj diela hodné starostlivosti primára psychiatrie? On vie, že v Nemecku utečenci lúpia, kradnú a znásilňujú! Akurát na to nemá žiadny dôkaz. Iba ak by sa odvolával vo svojich tvrdeniach sám na seba! Inak pri jeho článkoch bezvýhradne až príliš cítim „vôňu rubľa“!
Ja som sa tiež troška teda pohral s blogom, v snahe potvrdiť, alebo vyvrátitť výrok svetoznámeho spisovateľa Paola Coelha. Ten uvediem na záver.
Napísal som príbeh o tom, ako sme boli v utečeneckom tábore v rakúskom Nickelsdorfe. Príbeh to bol pravdivý v zmysle, že sme tam boli a skutočne sme doniesli aj množstvo pomoci. Všetko ostatné už bolo vymyslené, alebo priamo prevrátené naruby realite. Doviezli sme tam naozaj pomoc, ale to, že sa k nej správali deti utečencov takmer odpudivo, bolo presne v opačnom garde ku skutočnosti. Videli sme v ich očiach radosť a vďaku!!! A tá neostala len v ich pohľadoch, jeden lepšou, iný horšou angličtinou opakovaali : THANKS FOR YOU !!! Vymyslené v tom blogu boli všetky reakcie, všetky rozhovory s utečencami. Presnejšie, vymslené boli ich odpovede. Pretože tie skutočné až príliš často zneli : Utekám pred vojnou, je mi jedno kde mi dajú azyl, chcem pracovať, nechcem byť nikomu na obtiaž, chcem proste žiť! Áno, záchrana života bol lejtmotív všetkých tých strašných príbehov, ktoré som si vypočul! Nie, eurá, nie, adidasy, či pumy! ŽIVOT! Nie tablety, či tyčinky Mars! ˇŽIVOT!
Takže odkaz všetkým tým, ktorí ma už vzhľadom na moje predchádzajúce blogy pokladali za „navrátivšievho sa strateného syna“ je identický s výrokom Paola Coelha: Nemrhaj svoj čas vysvetľovaním. Ľudia počujú len to, čo chcú počuť.
Inými slovami, kto nenávidí, teší sa z toho, že nenávidia aj iní. A podľa počtu diskutérov a ich väčšinových reakcií, je nenávisť slovenským národným dedičstvom….
Súčasne som skutočne rád, že sa našli aaj takí, ktorí rozmýšľajú a odhalili ma. Vďaka!